Ako sa Beckenbauer stal mozgom, odvahou a víziou Bayernu Mníchov

Je štvrtok 22. mája 2008, v skorých ranných hodinách, vo VIP zóne štadióna Lužniki v Moskve, krátko po tom, čo Manchester United vyhral Ligu majstrov UEFA na penalty. Stojím s najnovším výtlačkom...Šampióničasopis v ruke a snažím sa nazbierať odvahu požiadať Franza Beckenbauera, ktorý je hlboko ponorený do rozhovoru pri neďalekom stole, o autogram na obálku.

Po niekoľkých minútach nastane ticho a ja využijem túto chvíľu, ospravedlňujem sa za vyrušenie a žiadam Beckenbauera o podpis. „Samozrejme,“ prikývne a láskavo si vezme ponúkané pero a časopis. Kým podpisuje, pýtam sa ho, čo si myslí o zápase. Odmlčí sa a potom pravou rukou stiahne vzduch, aby vyjadril tesný rozdiel v víťazstve United.

V tom čase sa mi toto gesto zdalo len ako úžasne výstižný úryvok z odborných dejín. Neskôr som si uvedomil, že Beckenbauer strávil väčšinu svojej kariéry na okraji spoločnosti.

Vlajka postranného rozhodcu mu pomohla zmariť nádeje na víťazstvo vo Svetovom pohári na Wembley v roku 1966. O štyri roky neskôr, hoci zostal na ihrisku s vykĺbenou rukou v závese, Západné Nemecko prehralo najväčšie semifinále Majstrovstiev sveta všetkých čias, a to o jeden gól zo siedmich zápasov, s Talianskom.

Dnes by sa to už nikdy nestalo, ale tá slávna fotka s rukou pripútanou cez hrudník – zlomil si kľúčnu kosť – je ikonickým dôkazom toho, že u Beckenbauera sa za eleganciou skrývala odvaha.

Ani v roku 1974, v ktorom vyhral Európsky pohár a Majstrovstvá sveta, neboli Beckenbauerove úspechy bežné. Proti Atléticu Madrid bol Bayern minútu od prehry, keď Georg Schwarzenbeck vyrovnal – a pripravil tak opakovaný zápas, ktorý Roten vyhral 4:0.

Vo finále majstrovstiev sveta sa Beckenbauerov tím takmer neprebil cez hru 20 minút, keď Johan Neeskens po penalte poslal skvelé Oranje do vedenia. Holanďania mohli s trochou viac klinickej sústredenia spečatiť výsledok, no Paul Breitner vyrovnal z penalty v 25. minúte. Aj ako tréner vďačil svoj triumf na majstrovstvách sveta v roku 1990 do veľkej miery neschopnosti Anglicka z penalty v Turíne.

Premety osudu vyviedli z rovnováhy alebo zatrpkli mnohých futbalistov, no napriek Kiplingovým dvojitým podvodníkom, triumfu a katastrofe, zostáva Beckenbauerova elegantná vyrovnanosť pozoruhodná. Dokonca aj Brian Clough o ňom s pohnutím povedal: „Raz som videl Franza Beckenbauera vstúpiť do reštaurácie a urobil to rovnako, ako hral futbal: s noblesou a autoritou.“

Jeden spôsob, ako sa pozerať na históriu futbalu, je ako na nepretržitý, neriešiteľný boj o autoritu a vplyv medzi hráčmi a trénermi. Od 30. rokov 20. storočia mali tréneri vždy navrch, ale Beckenbauer je jedným z mála futbalistov, ktorí skutočne zmenili spôsob, akým sa hra hrá.

Hoci si život v lavičke nikdy veľmi neužíval – súhlasil s trénovaním Západného Nemecka, Marseille a Bayernu čiastočne preto, že cítil potrebu pomáhať inštitúciám, na ktorých mu záležalo – na ihrisku sa veľmi rýchlo ukázal ako bystrý tréner.

V roku 1967 Bayern získal svoju prvú európsku trofej, Pohár víťazov pohárov. Rotenovia určite napredovali – keď bola v roku 1963 založená Bundesliga, boli príliš nevýznamní na to, aby boli pozvaní do tímu – ale Beckenbauer videl, že je potrebná zásadná zmena. Pod vedením svojho vizionárskeho trénera Zlatka Čajkovského bol Bayern trochu príliš ľahkovážny. Ak chceli vyhrať Bundesligu – a mať šancu na Európsky pohár – museli byť efektívnejší.

Pod Juhoslovanom, ktorý o rok neskôr opustil klub, sa to nestalo. Medzi rokmi 1974 a 1976 sa Bayern stal tretím tímom, ktorý vyhral tri po sebe idúce Európske poháre. Hoci Roten dosiahol treble pod vedením Dettmara Cramera a Uda Latteka, dalo by sa tvrdiť, že Beckenbauer, ktorý riadil hru ako smečař, bol skutočným architektom tejto zlatej éry.

Beckenbauer ako libero mal taký vplyv, že nemecký futbal zostal takticky v područí jeho legendy dlho po tom, čo v roku 1983 zavesil kopačky na klinec. Dokonca aj v roku 1996, keď sa Nemecko stalo majstrom Európy, ich najvplyvnejším hráčom bol smečiar Matthias Sammer. Až keď Rudi Voller prevzal vedenie po katastrofálnom Eure 2000, Mannschaft sa konečne dopustil taktickej herézy – v nemeckom zmysle – a smečiara opustil.

Ako mladý hráč bol Beckenbauer vášnivým fanúšikom Giacinta Facchettiho, pravdepodobne najlepšieho ofenzívneho obrancu na svete v 60. rokoch. Ako poznamenal Brian Glanville vo svojomStrážcanekrológ pre talianskeho idola: „Pri sledovaní Facchettiho veľkolepých prienikov z ľavého obrancu, jeho dunivých strel pravou nohou sa Beckenbauer sám seba pýtal, prečo by on, ako libero a smečiar, nemal útočiť z centrálnejšej pozície. Urobil to a v Bayerne Mníchov sa zrodil totálny futbal.“

Glanvilleov posledný bod je kontroverzný. Beckenbauer nikdy nerobil také grandiózne tvrdenia vo svoj prospech. Napriek tomu, ako niekto, kto o hre veľa premýšľal, mal svoj vlastný zaujímavý pohľad na celkový futbal, keď raz povedal: „Vďaka prvku prekvapenia to bolo skôr než nejakému magickému receptu. Holanďanom to tak dlho prechádzalo, pretože súper nikdy nevedel zistiť, akej taktike čelia. Nebola tam žiadna taktika, len brilantní hráči s loptou.“

Inými slovami, v opakujúcej sa diskusii o vplyve trénerov a hráčov na vývoj hry je Beckenbauer presvedčený, že napriek tomu, čo by mohla naznačovať škola futbalových hipsterov, celkový futbal vďačí oveľa viac Johanovi Cruyffovi ako Rinusovi Michelsovi.

Osvaldo Ardiles povedal, že najväčší žijúci nemecký futbalista bol lídrom, ktorý hral vynikajúci futbal. Beckenbauerove slávne dni sú opojnou pripomienkou doby, keď tréneri neboli len diktátorskí mikromanažéri a hráči mohli byť aj lídrami.

Nie že by jeho štýl presvedčil každého. Počas dvoch pôsobení v New York Cosmos bola jeho hra príliš intelektuálna pre jedného z manažérov, ktorý sa sťažoval svojmu prisluhovačovi: „Povedz tomu Krautovi, nech sa postaví dopredu – neplatíme milión za chlapa, ktorý sa poflakuje v obrane.“

Na záver vám odporučíme produkty našej spoločnosti súvisiace s futbalom.